Prídeš vždy nečakane

tajomná mámivá ľudská krása.

Kľačím u tvojich nôh a dvíham dľane

s perľami nočnej rosy.

Znova a zasa bežím bosý

k pramienkom tvojej krvi,

ale nikdy nie som prvý, môj sen,

lebo ja som noc a ty nádherný deň.


Si sladším snom mojich snov

a prosím stvoriteľa,

aby som sa nikdy neprebudil,

aby som večne blúdil, nečujne ako duch

cestami tvojich túh.

Keď sa mi vkradneš do sna

si náruživá i cnostná a ako ranný

svieži vzduch ostaneš cez deň v spomienkach.


Túľam sa s tebou v myšlienkach,

keď spánok nejde na viečka.

Si pramienok, si riečka riek

v nej sa roztápam sťa jarný sneh

a ty ma obklopíš vidinami.

Vtedy sme blažene a nekonežne sami :

Ty rozprávková

a ja so svojími myšlienkami.


Pozri i ty na mňa jasnými očami

Boh nad nami

On vie prečo sme sa stretli

a možno iba preto,

aby sme si hlbšie nazreli do duší.

Ale my vždy vieme čo sa sluší

a preto tiež vieme, že stretnutie tiel

je náhodné, iba puto duší je večné ...

***